Eduard I.
1272 - 1307
Narodil sa roku 1239. Bol synom anglického kráľa Henricha III. a Eleonóry Provensálskej. Mal prezývku Dlháň (Longshanks). Už ako 10 ročný bol vymenovaný za guvernéra Gaskonska. Roku 1254 sa oženil s princeznou Eleonórou Kastílskou, s ktorou mal štyroch synov a deväť dcér. Za kráľa ho vyhlásili v neprítomnosti 20. 11. 1272. Eduard už v čase vlády Henricha III. Vybojoval veľké víťazstvo, keď roku 1265 v bitke pri Evershame porazil Šimona Leicestera. Aby „nezavadzal“ otcovi odišiel radšej na križiacku výpravu. Práve počas návratu ho na Sicílii zastihla správa o smrti otca a zároveň o jeho zvolení za panovníka. Domov sa preto veľmi neponáhľal. Cestou sa zastavil u francúzskeho kráľa a zložil mu sľub vernosti za svoje francúzske dŕžavy. V Bordeaux, tradičnom meste plantagenetovského dvora, zostal takmer rok. Eduard sa po návrate do vlasti (august 1274) správal veľmi energicky a snažil sa napraviť mnohé neprávosti. Jeho 35 ročná vláda vyznela napokon pomerne despoticky. Svoju energiu venoval najmä Škótsku a Walesu, s ktorými viedol viaceré vojny. Musel však uznať škótske slobody a vytvoriť aj hornú a dolnú snemovňu, tak ako to začal už Šimon Leicester. Vynaložil obrovské prostriedky na stavbu nových mocných hradov v severných oblastiach krajiny. Vybudoval aj pevnú administratívu krajiny. Aby mal voľné ruky pre boj na severe krajiny uzavrel mier s Francúzskom. Oženil svojho syna Eduarda s dcérou francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného - Izabelou. Sám si dokonca zobral za manželku Filipovi sestru Margarétu, svoju druhú manželku, s ktorou mal dvoch synov a jednu dcéru. Poslednou kapitolou jeho života bola vojna v Škótsku. Vypuklo tam ľudové povstanie, ktoré viedol geniálnym spôsobom Viliam Wallace. V rozhodujúcej bitke však škótska šľachta zradila, Wallacea mučili a v Londýne rozštvrtili. V Škótsku to vyvolalo nové povstanie, ktoré viedol Robert Bruce, ktorého napokon vyhlásili za kráľa Róberta I. Počas ťaženia proti Róbertovi, Eduard 7. 7. 1307 pri Burgh on the Sands zomrel.