Eduard III.

1327 - 1377

e Narodil sa roku 1312 ako syn Izabely, dcéry Filipa IV, a pravdepodobne Eduarda II, anglického kráľa. Na trón nastúpil 25. 1. 1327, keď Izabela donútila svojho manžela Eduarda II. aby rezignoval. Prvé roky bol mladý kráľ iba bábkou v rukách svojej matky a lorda Mortimera. Musel vystupovať pri oficiálnych udalostiach, ale v skutočnosti nevládol. Keď sa ho brat vojvoda Edmund z Kentu pokúsil „oslobodiť“, Mortimer ho nechal popraviť. To mladého kráľa tak rozčúlilo, že nechal Mortimera obesiť. Čoskoro odstavil aj matku a začal vládnuť sám. Stalo sa to roku 1330. Eduard už v mladosti prejavoval bojovného ducha, čo ho neskôr všade preslávilo. Vybojoval skvelé víťazstvo nad Škótmi no jeho najväčším bojom bola vojna s Francúzskom, ktorú dnes označujeme ako storočnú. Angličania vtedy z bývalého plantagenetovského dedičstva mali už iba Gaskonsko. Francúzski králi smerujúci k absolutizmu sa pokúšali zjednotiť celú krajinu. Podnecovali preto Škótsko v boji proti Anglicku a súčasne ho napádali na svojom území. Angličania to nenechali len tak. Keď nastúpil na trón Filip VI. z rodu Valois, vzniesol roku 1337 nárok na francúzsky trón aj Eduard III. Po matke Izabele bol vnukom Filipa IV. Pekného, zatiaľ čo kráľ bol synom brata Filipa IV., teda synovec Filipa. ( Existoval ešte ďalší vnuk Filipa IV, ktorý sa prihlásil, bol to Karol z Evreux, ale aj jeho nárok po ženskej línii bol odmietnutý). Angličania počítali s pomocou Flandier a Holandska. Vojna začala menšími stretmi. Prvá veľká bitka sa udiala roku 1346, keď sa Eduard III. vylodil v Normandii a tiahol na Paríž. Obe armády sa stretli pri Crecy (Kreščak). Francúzov bolo síce oveľa viac, ale boli horšie vyzbrojení a mali nejednotné velenie. Angličania vyhrali. V bitke padlo 10 000 francúzskych vojakov a 1700 rytierov. Angličania získali obrovskú korisť a ešte väčšie výkupné. V bitke sa preslávil aj kráľov syn Eduard, ktorého podľa brnenia nazvali Čierny princ. Následne Angličania získali Calais, strategický prístav, ktorý zostal v ich rukách ďalších 200 rokov. Roku 1355 vpadli Angličania opäť do krajiny. Čierny princ pustošil juh Francúzska a Eduard III. sever. Roku 1356 v bitke pri Poitiers dokonca Čierny princ zajal francúzskeho kráľa Jána Dobrého a previezol ho do Londýna. Ján po niekoľkých rokoch zajatia podpísal Eduardovi zmluvu, ktorou mu odstúpil veľké oblasti Francúzska. Jánov syn Karol ale zmluvu neprijal a tak sa začala ďalšia vojna. Eduard sa dostal až k Parížu, strašne ničil vidiek, no keď roľníci začali partizánsku vojnu, stiahol sa. Eduard sa roku 1360 vzdal nároku na trón, no bol uznaný za vlastníka Gaskonska, Poitou a Quienne. Ján Dobrý bol prepustený za sľub zaplatiť 3 milióny zlatých! Ako záruka musel v Londýne zostať jeho syn Ľudovít z Anjou. Ján výkupné nezohnal a Ľudovít utiekol. V ojedinelej čestnosti, v stredoveku tak málo vídanej, sa dobrovoľne vrátil do zajatia v Londýne, kde o pár mesiacov zomrel. Roku 1369 začala nová vojna, no Eduard už bol starý a Čierneho princa vyradila z boja choroba. Francúzi sa vyhýbali otvorenému boju no aj tak vyhrávali. Pred smrťou Eduardovi zostalo vo Francúzsku iba zopár miest ako Calais či Bordeaux. Stratil tak takmer všetko čo mnohými vojnami počas celého života získal. V starobe, po smrti manželky Filipy Henegavskej (1369), trpel senilitou a začal sa správať ako dieťa. Nechal sa úplne ovládať svojou komornou a milenkou Alicou Perrersovou. Roku 1376 zomrel Čierny princ, rok pre otcovou smrťou. 21. 6. 1377 zomrel aj Eduard III. zanechajúc krajinu na pokraji krízy. Sám si to už zrejme ani neuvedomoval. Vládol dlhých 50 rokov. S Filipou Henegavskou mal 13 detí, no zomrel úplne opustený.