Henrich II.

1154 - 1189

h Narodil sa v marci 1133 v Manse. Bol synom Matidly, dcéry anglického kráľa Henricha I. a Geodffroya z Anjou (Plantegeneta). Bol prvým panovníkom plantagenetovskej línie na anglickom tróne. V detstve bol vychovávaný v Anglicku pod ochranou svojho strýka Róberta z Glochesteru. Bol jedným z najmocnejších anglických kráľov a bol najbohatším mužom vtedajšej Európy. Po matke zdedil normandské vojvodstvo a nárok na anglický trón. Po otcovi Maine, Touraine a Anjou. Keď ako 19 ročný prišiel zložiť vazalský sľub vernosti francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VII., kráľovne Eleonóre sa tak zapáčil, že sa nechala okamžite rozviesť a o osem týždňov si Henricha zobrala za manžela. Mala vtedy 27 rokov a bola najbohatšou dedičkou v Európe. Henrich tak okrem vášnivej ženy získal aj obrovské územia siahajúce až k Pyrenejam. V samotnom Francúzsku bol oveľa mocnejší ako kráľ. Roku 1152 ho v záujme ochrany krajiny adoptoval Štefan z Blois a zaručil mu nástupníctvo na trón. 19. decembra 1154 bol korunovaný za anglického kráľa. Paradoxom je, že Henrich rozprávajúci po francúzsky, s francúzskymi spôsobmi sa stal jedným z najmocnejších anglických kráľov. V skutočnosti bol vládcom, ktorý Anglicko považoval len za jeden zo svojich majetkov a mnoho rokov svojej vlády sa zdržiaval práve na francúzskom území. Pre anglické dejiny bol významný Henrichov spor s Thomasom Becketom. Becket bol vychovaný ako šľachtic, otec však skrachoval a syn sa stal mníchom. Po Henrichovom príchode do Anglicka sa stal Becket jeho pobočníkom a kancelárom. Becket sa stal mocným mužom a keď zomrel Canterburský arcibiskup, kráľ vymenoval do funkcie práve Becketa. Ten vykonával funkciu veľmi svedomito a tak sa dostal do sporov s kráľom. Keď Becketa zavraždili Henrichovi šľachtici, vyhlásili ho za mučeníka a v krajine zavládol nepokoj. Proti sa postavili aj jeho žena a synovia. Najstaršieho Henricha ešte počas svojho života nechal korunovať za anglického kráľa, Richardovi prenechal majetky vo Francúzsku. Keď žiadal aby niečo prenechali najmladšiemu Jánovi vypukla rodinná vojna. Henrich si však dokázal poradiť a Eleonóra skončila na desať rokov vo väzení. Kráľ tak mal voľnú náruč pre množstvo mileniek, ktorých mal neúrekom už aj predtým. Vtedajší dejepisci a pisári zaznamenali o Henrichovi a rode Plantagenetovcov poznámku, že: „pochádza z diabla a k diablovi sa vždy vracia“. Veľmi nezaostávala ani Eleonóra, ktorá sa vedela zaľúbiť do kniežaťa antiochijského, do mladých kniežacích rytierov, ale aj do zajatých Arabov. Henrich mal veľký kniežací dvor, ktorý neustále putoval medzi Francúzskom a Anglickom a spotrebovával naturálnu rentu. Na dvore bolo množstvo učencov, umelcov ale aj šašov a prostitútok. Synovia boli otcovi vzdialení, otca skôr nenávideli ako milovali. Mal rád vraj iba najmladšieho Jána. Ku koncu života sa často dostával do konfliktov s mladým francúzskym kráľom Filipom II. Augustom. Na Filipovom dvore žil aj Henrichov syn Richard (známy ako Levie srdce), s ktorým boli veľkí priatelia. Keď pri podpisovaní jedného anglicko – francúzskeho mieru, žiadal aby povedali mená spiklencov, Henrich začul aj meno milovaného syna Jána. Na to sa tak rozčúlil, že zomrel. Bolo to 6. 7. 1189. Sluhovia vraj okamžite rozkradli čo sa dalo a tak bol problém nájsť kus látky do ktorej by zabalili nebohého. Takto teda zomrel najbohatší muž vtedajšej Európy.