„Deti nepotrebujú známky, budú a učiť aj bez nich, ak spravíme z učenia proces rozvíjania túžob po poznaní, ak na sebe nebudú pociťovať silu našich donucovacích prostriedkov. Myslím, že známky sú buď barličkami chorej pedagogiky alebo žezlom imperatívnej moci pedagóga. A prísť do triedy o barlách, alebo ukazovať deťom na vyučovaní také žezlo – to mi prichodí ako pedagogická anomália.“ Šalva Amonašvili (úryvok z knihy Vitajte v škole, deti)
Zmeny v klasickom vzdelávaní sú neodvratné vzhľadom na rozsah poznatkov, ktorý narastá geometrickým radom najmä v oblasti prírodných, technických a spoločenských vied. Tradičný cieľ vzdelávania, ktorý spočíva v hromadení faktov, je už dnes, v 21. storočí, v dobe internetu, zastaraný a stráca opodstatnenie. Preto je potrebné nahradiť ho novým, užitočnejším cieľom – naučiť žiakov vyhľadávať informácie, hodnotiť ich, zovšeobecňovať, nachádzať medzi nimi súvislosti, vedieť ich správne použiť.
Moderne zmýšľajúcim ľuďom klasifikácia známkami čoraz menej vyhovuje, pretože je vo svojej podstate založená na porovnávaní výkonu žiaka s výkonom jeho rovesníkov alebo na porovnávaní jeho výkonu s vopred stanovenou normou. Každá metóda hodnotenia, ktorej podstatou je porovnávanie, však prináša nebezpečenstvo, že v žiakoch vzbudí nežičlivosť, závisť či nezdravú formu rivality. Klasifikácia dokáže zhodnotiť nanajvýš množstvo zapamätaných faktov, správnosť vyriešených úloh, ale nič viac. Nehovorí nič o tom, čo je skutočne cenné, nič o zápase s prekážkami, o schopnosti poradiť si, o nadšení, o snahe. V päťstupňovej škále niet možnosti oceniť pomalé, ale vytrvalé prekonávanie ťažkostí. Nadaní žiaci, ktorým ide všetko bez väčšej námahy, alebo tí, ktorým výborne slúži pamäť, sú vo výhode. A tak v nich môže známkovanie niekedy vytvoriť falošnú predstavu o vlastnej úspešnosti a v tých druhých zasa zakonzervovať neúspech, spôsobiť znižovanie sebadôvery, sebaúcty. Pri slovnom hodnotení je naopak celkom prirodzené, že sa žiak spontánne usiluje o čo najlepší osobný výkon a nepociťuje žiadne obavy z prípadného neúspechu, pretože mu nehrozí zlá známka.
Naším cieľom nemá byť výchova elitných jedincov a „menejcenného“ zvyšku, ale pripraviť všetkých žiakov tak, aby boli nielen gramotní a s chuťou získavali čo najviac užitočných mentálnych programov a pozitívny vzťah k vzdelávaniu, ale najmä to, aby sa naučili dokonale zvládať určité kompetencie (napríklad schopnosť vyriešiť úlohu, poradiť si s problémom), pretože práve tie budú potrebovať v povolaní, ktoré si neskôr vyberú. Slovné hodnotenie nesporne k tomuto cieľu vedie. Najmä preto, lebo nič neukončuje, neuzatvára, ale motivuje aj menej úspešné dieťa veriť v seba (vo svoje napredovanie), vo vlastné sily a schopnosti, dáva mu možnosť uvedomiť si, že svojou vôľou, príčinlivosťou a usilovnosťou môže veľa vecí zmeniť k lepšiemu.
Po vydarenej práci prirodzene prichádza pocit radosti. Do krvi sa vyplavujú endorfíny, hormóny šťastia, ktoré navodzujú príjemné pocity. Mozog sa takto sám odmeňuje a človek túži tento pocit zažívať znova a znova. Takému hodnoteniu seba samého, hrdosti na svoj výkon sa dieťa učí odmalička. Nikto mu predsa nedáva jednotky za to, že sa naučilo chodiť, zaviazať si šnúrky na topánkach, alebo jesť lyžičkou. Odmenou mu je slastný pocit uspokojenia, že zvládlo úlohu alebo vyriešilo problém. Túžbe zažívať tieto chvíle radosti sa hovorí aj vnútorná motivácia, na ktorej je založené hodnotenie bez známok. Tým sa líši od vonkajšej motivácie klasifikáciou, ktorú možno zneužiť na donucovanie, trestanie alebo odmeňovanie.
Mýty o slovnom hodnotení Nebudú žiaci prežívať stres zo známkovania v piatom ročníku? Odpoveď: Ak prežíva stres zo známok piatak, druhák ho prežívať nebude? A kto je lepšie vybavený odolávať stresu – druhák, alebo o tri roky vyspelejší piatak? Ak sa pri slovnom hodnotení snažíme vyhnúť negatívnemu hodnoteniu nedostatkov v práci, nenadobudne žiak falošnú predstavu, že je „výborný“? Odpoveď: Nedostatok vyjadrený pozitívnym spôsobom predsa neprestal byť nedostatkom. A keď žiak nadobudne dojem, že je „výborný“, lebo práve zlepšil svoj osobný výkon, je to preňho dobrá správa, ktorá ho motivuje k ďalšiemu zlepšovaniu (úspech plodí úspech) a to sme predsa chceli.Neupadneme pri takomto pozitívnom vyjadrovaní do extrému, že budú všetci žiaci „rovnako dobrí“? Odpoveď: Oni budú len rovnako úspešní!
Známky žiakov motivujú k väčšej usilovnosti. Odpoveď: Tie dobré určite. Nie všetci však dostávajú dobré známky. A čo tí ostatní? Tí nemajú právo na motiváciu? Čo ich povzbudí? A čo povzbudí takzvaných jednotkárov, aby neustále zdokonaľovali svoj osobný výkon? Vyššia méta ako jednotka predsa nejestvuje! To akoby sme chceli od rastliny, aby rástla čo najvyššie, no umiestnili by sme ju do miestnosti. Obmedzovaná stropom začne v tej výške degenerovať, alebo sa začne otáčať smerom k zemi.
Slovné hodnotenie je neobjektívne: Odpoveď: Vo svojej podstate je každé hodnotenie neobjektívne. Ani klasifikácia nie je výnimkou. Je predsa všeobecne známe, že známka z jednej školy alebo jedného učiteľa nemusí zodpovedať takej istej známke z inej školy alebo iného učiteľa. Keďže v slovnom hodnotení bývajú zvyčajne uvedené aj okolnosti, ktoré žiaka viedli k danému výkonu, má k objektívnosti predsa len bližšie.
Spracované podľa alternatívnej metodickej príručky na slovné hodnotenie žiakov na prvom stupni základnej školy „Slovné hodnotenie žiakov dobrým slovom“.