Každý z nás je občanom nejakého štátu. Pocit prináležitosti k vlastnému štátu je základom občianstva. Pojem občianstva sa začal formovať v archaickom období starovekého Grécka, keď vznikli mestské štáty nazývané polis, vytváral sa podľa toho, aký stupeň rozvoja demokracie v danom meste bol. Najlepšie podmienky boli v Aténach za pôsobenia politikov Solóna (594 pnl.), Kleisthena (509 pnl.) a Perikla (421), ktorí urobili politické reformy . Tieto reformy umožnili, aby sa na riadení štátu podieľali širšie vrstvy obyvateľstva. Plnoprávnymi občanmi boli iba muži (v Aténach od 18 rokov a 2 rokoch vojenskej služby, v Sparte od 30 rokov), ženy, cudzinci a otroci občianske práva nemali. Ak niekto nevlastnil pôdu, nebol považovaný za občana. Z politického hľadiska malo najväčší význam právo voliť úradníkov, zúčastňovať sa ľudových zhromaždení a právo byť zvolený za úradníka.
V starovekom Ríme sa stal boj za občianske práva a teda aj občianstvo hlavným dôvodom sporov medzi patricijmi a plebejcami. Občianske práva mali najprv iba patricijovia a občianstvo s právom hlasovať patrilo iba obyvateľom Ríma. Keď počas vojen Rím rozšíril svoje územie, začali plné občianske práva požadovať aj obyvatelia žijúci mimo Ríma. Postupne im boli priznané niektoré práva, plnoprávnymi občanmi sa však naďalej stávali iba po presťahovaní do Ríma a priznaní majetkového cenzu.
Štátne občianstvo Vyjadruje príslušnosť osoby ku konkrétnemu štátu, z ktorej vyplývajú vzájomné práva a povinnosti. Je to zároveň trvalý právny vzťah (zväzok) medzi fyzickou osobou a konkrétnym štátom, pričom medzi občanom a štátom vzniká štátnoobčiansky vzťah. To znamená, že aj keď ako občania nebudeme žiť na jeho území, naďalej môžeme využívať svoje občianske práva, ktoré sa môžu meniť v závislosti od spoločenských, politických a právnych podmienok. Sme štátni občania, čiže osoby, ktoré sú predmetom štátneho občianstva.
Štátne občianstvo môžeme nadobudnúť rôznym spôsobom
Narodením na území štátu (filiácia), dieťa má automaticky občianstvo daného štátu, ak je jeden z rodičov štátnym občanom daného štátu. V prípade, že sa dieťa narodí bezdomovcom (bezdomovec je z hľadiska medzinárodného práva človek bez štátneho občianstva), dieťa automaticky získava štátne občianstvo na území ktorého prišlo na svet, aj keď rodičia nemajú štátne občianstvo daného štátu. V takomto prípade nemôžu byť rodičia bezdomovci z krajiny vyhostení. Štátne občianstvo Slovenskej republiky nadobúda aj dieťa, ktoré bolo nájdené na území nášho štátu.
Naturalizáciou, čiže udelením občianstva cudzincovi, pričom si podmienky udelenia určuje každý štát ako uzná za vhodné, napr. stanovený čas pobytu v štáte, znalosť jazyka, dobré správanie žiadateľa počas jeho pobytu v danom štáte, dôkaz, že žiadateľ je schopný uživiť seba i rodinu. V Slovenskej republike je možné udeliť štátne občianstvo žiadateľovi, ktorý nie je štátnym občanom Slovenskej republiky a má nepretržitý trvalý pobyt na území štátu aspoň osem rokov pred podaním žiadosti. Občianstvo môže žiadateľ získať aj skôr ako po ôsmich rokoch, ak je žiadateľom manžel občana SR, azylant atď.
Voľbou (opciou) štátneho občianstva Slovenskej republiky. To znamená, že osoba si vyberá (volí) medzi niekoľkými štátnymi občianstvami. Doterajšie štátne občianstvo zaniká zväčša po zmene hraníc, cesii územia. Od osoby sa pritom očakáva, že sa vysťahuje na územie štátu, ktorého štátne občianstvo si osoba vybrala.
Občianstvo udeľuje Ministerstvo vnútra SR a nadobúda sa doručením listiny s udeleným štátnym občianstvom. Občianstvo nie je možné odňať proti vlastnej vôli, ale dá sa stratiť vlastnou žiadosťou.
