Toto príslovie ma inšpiruje zamyslieť sa nielen nad prítomnosťou, ale aj minulosťou a budúcnosťou.

Minulosť? Aj tá bola kedysi prítomnosťou. Naša škola datuje svoju existenciu od 1. septembra 1988. Pri tomto dátume si spomeniem na prvé dni, keď sme začínali - s kolegami, minimom pomôcok a entuziazmom. Dnes tých pomôcok máme oveľa viac, novších a modernejších. Kde je liehový rozmnožovací stroj, indigo či iné pomôcky, na ktoré si už ani nespomenieme? Najviac sme obdivovali dlho očakávanú kostru človeka, ktorej sme dali aj meno, podľa mena v kalendári, keď prišiel balík. Bohuš bol dlho naším spoločníkom v kabinete a každé ráno nás privítal v práci. Aké to boli v tom čase pre nás moderné pomôcky. Indigo zvládol každý, ale taký liehový rozmnožovací stroj obsluhovala len hospodárka školy. Bohuš sa na mňa usmieva ešte aj teraz v šiestej A, rozmnožovací stroj skončil niekde v zbere a indigo by som možno ešte našla niekde v kope starých papierov, ktoré z nostalgie prekladám. Dnes si nevieme život bez kopírky ani predstaviť a počítače PMD 85 do škôl začínali len distribuovať. Dnes máme počítače, notebooky, tablety a o interaktívnych tabuliach sme ani nesnívali. Teda každá prítomnosť sa raz zmení na minulosť. Veci, ktoré boli dôležité v istom okamihu, sa stávajú neskôr len muzeálnymi exponátmi.

Dôležitejšie ako veci, sú však ľudia... najvýznamnejší človek je ten, ktorý je práve oproti tebe. Aj tu môžem povedať, že za tých „pár“ rokov som stretla veľa ľudí - kolegov, žiakov aj rodičov. Z niektorých žiakov sa stali kolegovia a z niektorých žiakov sa stali rodičia. Ľudia z minulosti? Kolektív v začiatkoch bol prevažne mladý. Boli sme plní elánu zariadiť novú školu čo najmodernejšie. Aj teraz si spomeniem na televízny okruh v škole, ktorý nefungoval veľmi dlho a možno niekde je ešte aj zopár záberov zo školských správ. Dnes si školské správy robené v rámci projektu nájdeme na internete. Sen prvého riaditeľa o modernej škole sa zmenil v súčasnosti na realitu. Vďaka projektom a ľuďom, ktorí sa podieľali na projektoch, máme školu so špičkovým vybavením. Dnes už patrím k tým vekom starším, ako my hovoríme s pokusom neprezradiť vek, „skúsenejším“ zamestnancom školy. Niekedy mám pocit „vyhorenia“, lebo nie všetko ide ľahko. Zmenila sa doba, status učiteľa v spoločnosti, prístup rodičov k výchove svojich detí. Čas ukáže, keď prítomnosť bude minulosťou. V budúcnosti možno moja mladšia kolegyňa alebo kolega napíše pár myšlienok, ja to nazvem úvahou, niekto iný blogom či ako sa to bude volať o ďalšie štvrťstoročie. Napriek tomu je dobré, ak sa v kolektíve objavia mladí kolegovia, lebo mladší kolega nás inšpiruje nielen používaním moderných technológií, ale často nám dodá novú energiu. Možno mi niektorý kolega bude oponovať, že mladí nemajú toľko entuziazmu do práce a robia len „do výšky svojho platu.“ Nie vždy je to tak. Ja asi patrím k tým šťastnejším, lebo aj dnes mi rozhovor s mladou kolegyňou dodal energiu do práce.

Napriek všetkému sa cítim šťastnou v kolektíve našej školy, školy s dušou, s cieľmi, so srdcom, dobrodružstvom, školy plnej zábavy, kde stretnem vyškolených pedagógov a úspešných žiakov a občas aj absolventov, ktorí sa prídu porozprávať. Nie je väčším šťastím, ako mať prácu, ktorá je nielen povolaním ale poslaním.