Čas je neúprosný, nenávratný, nedá sa zastaviť, ani vrátiť späť. Na sklonku roku 2014 som sa zamyslela, ako to bolo, keď sme na „ osmičke“ začínali. Mladí, plní elánu, entuziazmu...

Pamätám si prvý deň nástupu do novej školy...nový kolektív, navzájom sme sa nepoznali, každý z nás prišiel z rôznych škôl. Umývali sme okná, maľovali sokle, ťahali „smužky“ nad sokľom, ktoré nás učila kolegyňa Evka. Spomínam si na otázku Marcely: „Čo máme robiť?“ Namiesto plánov a písomnosti sme tú našu školu zveľaďovali, inovovali... bez rozdielu – všetci. V septembri v roku 1988 sme otvorili jedenásť prváckych tried.

Ach, kde sú tie časy, keď škola bola rodinou! Rodinou v dobrom i v zlom, keď v kolektíve prevládala tímová práca, ktorá stmeľovala malý kolektív s vysokým počtom žiakov.

Dnes sme veľký kolektív s nižším počtom a kolektív sa pomaly denne nevidí, keďže sme v troch pavilónoch. Občas sa mihneme na chodbe, v ŠJ pri obede, na metodickom združení, alebo na spoločnom príležitostnom školskom posední. Máme šťastie na tolerantné, demokratické vedenie, ktorého dôveru by sme nemali sklamať...

Zamyslela som sa, že aj tam „hore“ by si mali uvedomiť, že nášmu školstvu nepomôžu štandardy, vzdelávania, kredity, hodnotiace správy a iné hromady papiera, tabuliek, zoznamov..., ale skôr podpora a dôvera spojená s učením sa od seba navzájom. Prestaňme očakávať, že akýkoľvek minister môže sám svojimi múdrymi zásahmi obrátiť celý vývoj spoločnosti. Tá výchovu a vzdelávanie nepovažuje za svoju prioritu. Minister by mal potrebovať i našu podporu zdola, ak chce, aby reforma školstva vyhovovala školám a nie jeho predstavám a teoretikom.

Zamyslela som sa aj nad tým, ako si našu prácu neváži nielen spoločnosť, ministerstvo, zriaďovateľ, ale v poslednom čase aj neobjektívne médiá. Ba dokonca i sám hovorca ministra. Posledný vývoj v školstve ukázal, že v zákonoch má isté medzery práve o nás - zamestnancoch školstva. Zbytočne tak zavádza verejnosť, samosprávy obcí a miest. Naša práca nikdy nebude spravodlivo ohodnotená a aj napriek tomu mnohí svoju prácu milujeme dušou aj srdcom – je naším poslaním, napĺňa nás pocitom niečoho neopísateľného... S každým dieťaťom prežívame jeho svet od začiatku nástupu do školy, sme oporou, druhou mamou, priateľom i pedagógom – všetkým v jednej osobe. Vždy sú a budú to pre nás naše deti. Deti, v ktorým máme hľadať aj dobro, používať srdce i rozum, rovnováhu racionality i empatie.

Po dlhšom zamyslení sa konštatujem, že by som nemenila školu. Som hrdá že som jej súčasťou, netúžim po zamatových papučkách, sklenených a veľkých chodbách. Cítim sa príjemne v malom kabinete a som šťastná, že mám prácu, deti, ktoré má oberajú o energiu. Aj napriek tomu ich milujem a nič krajšie nepoznám ako úsmev a otvorené srdce dieťaťa či pochvalu a poďakovanie od rodiča, ktoré ma nakopnú ísť ďalej.

„Sú dni obyčajné a dni sviatočné...
sú ľudia obyčajní a ľudia so zlatým srdcom...
tých so zlatým srdcom nie je veľa, preto sú vzácni...
a vy patríte k ním.“

V novom roku si zo srdca prajem, aby sme boli voči sebe spolupatričnejší, súdržnejší.

Želám si prácu, ktorá ma napĺňa, deti, ktoré milujem, ústretový kolektív, prísnejšie vedenie, úctivých rodičov, spravodlivého zriaďovateľa, objektívne médiá, kompetentného ministra... Moje priania sú vzácne, pritom jednoduché, splniteľné a hlavne nedajú sa kúpiť.

Či sa mi naplnia, to ukáže čas. Najlepšie to budú môcť zhodnotiť moji mladší kolegovia o pár rokov v inom blogu o škole. O škole so srdcom a dušou...

Prajem všetkým úspešnejší rok. Nech nám denne nechýba milý úsmev, teplé slovo, pokora, tolerancia...