Keď ma pán zástupca „mojej“ základnej školy požiadal o napísanie krátkeho príspevku, aby som zhodnotil túto základnú školu, bol som trocha zaskočený. Čo napísať? Čo mám zhodnotiť? Učiteľov, fasádu školy či jej vybavenie? Skúsim to popísať, ako si na ňu spomínam teraz.

Na začiatok by sa patrilo predstaviť. Som študentom druhého ročníka Vysokej školy ekonomickej v Prahe. Zo základnej školy som vyšiel už nejaký ten rok dozadu, no aspoň raz za rok si snažím nájsť si čas ju navštíviť. Z odstupom tých rokov, kedy som zvládol gymnázium a teraz som „vo svete“ si vždy uvedomím, kde to všetko začalo. Základná škola je pre človeka základ, aby sa mohol začleniť do spoločnosti. Je pravda, že v dnešnej dobe je veľa námietok na učiteľov, spôsobu vyučovania a názory, že škola „vymýva“ deťom hlavy a vytvára z nich ľudí bez osobnosti. Osobne si myslím, že to záleží na každom z nás, ako sa nechá ovplyvniť. Ak sa nad tým zamyslím, tak nemám pocit, že sa moji učitelia snažili mi vtĺcť do hlavy niečo s čím by som nesúhlasil. Áno, s niektorým učivom som ani ja nesúhlasil, ale dokázal som tieto nezhody prediskutovať s vyučujúcim a dospieť k určitému rozumnému riešeniu. Skôr mám pocit hlavne, keď si raz za čas zapnem televíziu a vidím náhodou novodobé rozprávky je mi na zvracanie. Keď počujem, ako niektoré deti v nižších ročníkoch ponocujú a sledujú nevhodné programy, sú vulgárne a nemajú rešpekt nielen k učiteľom, ale aj k vlastným rodičom, tak si nemyslím, že spomínané „vymývanie“ hláv pramení zo školy. Momentálne tu otváram veľmi filozofickú tému, ku ktorej by som mohol s ktorýmkoľvek z čitateľov tohto príspevku viesť dlhý rozhovor, takže sa radšej vrátim k pôvodnej téme. Chcel som iba poukázať na to, aby rodičia neobviňovali učiteľov za každým, keď ich dieťa má problém v škole. Niekedy za tým problémom môže byť aj druhá strana...

Základná škola mi od prvého dňa ukázala, že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Niektoré predmety človeka bavia viac a niektoré menej, ale s podporou sa to zvládnuť dá. A tú podporu som vážne dostal od mojej triednej pani učiteľky vďaka ktorej boli prvé štyri roky v škole zaujímavé a plnohodnotné. Pre mňa osobne bolo veľmi prínosné, nástupom do druhého stupňa to, že sa premiešal trochu kolektív ľudí. Prišli tváre z iných tried, vytvorili sa nové vzťahy. Samozrejme prišli nové výzvy v podobe predmetov, o ktorých sme nikdy nepočuli, či nevedeli o čom vlastne daný predmet je. Napríklad, že matematika nie je len 1+1, alebo zemepis nie je len ťahanie prsta po mape. Vďaka týmto poznatkom som v sebe odhalil čo ma skutočne baví a čomu rád venujem svoj čas. Začal som pracovať na olympiádach a zapájať sa do nepovinných aktivít. Opäť sa preto musím opakovať, pretože moji učitelia nielenže dokázali vo mne vidieť potenciál, ale pomohli mi rozvíjať sa. Stačí, že vaše dieťa prejaví trochu snahy a bude nasmerované k tomu čo ho baví a zo školy sa stane, nie väzenie do ktorého sa každý deň musí vrátiť, ale budova, kde sa dozvie nové informácie.

Ako som už písal, rád zostávam v kontakte s niektorými učiteľmi. S niektorými mám, dovolím si napísať aj kamarátsky vzťah. Občas si pozriem aj webovú stránku školy, kde sa dozviem o nových projektoch či úspechoch. Preto musím zhodnotiť „moju“ školu na vysokej úrovni. Po technickej stránke je škola na perfektnej úrovni a viem, že technika sa na tejto škole používa k vzdelávaniu a nielen k zábave, aj keď je občas potrebné trochu ubrať plyn. Profesionálny a ľudský prístup, ktorý je hlavne vidieť na nižšom stupni, kde je potrebný, je na úžasný. Nechcem veľmi písať o kamarátoch a vzťahoch na celý život, pretože to veľmi škola neovplyvní. Áno, mám takých kamarátov, ale nemyslím si, že mi ich dala škola, bol to osud a iné, a o tom tento príspevok nie je.

Dúfam, že si nebudete myslieť o tomto príspevku ako o nasilu napísaného a zveličujúceho základnú školu Pavla Horova, pretože nie je. Niektoré chvíle boli pre mňa tvrdé, nadával som na nejedného učiteľa, ale s odstupom času sa na to zlé zabudne a ostane v spomienkach len to dobré, kvôli čomu sa tam rád vraciam či spomínam.