Volám sa Lívia Hoptajová, študovala som na Strednej odbornej školy technickej v Michalovciach v odbore sociálno-výchovný pracovník. Chystám sa na vysokú školu, rada by som študovala psychológiu. Je to môj taký malý sen byť psychologičkou a všetko tomu nasvedčuje, že môj sen sa stane skutočnosťou. Momentálne čakám na vyjadrenia jednotlivých škôl, či som splnila kritéria na prijatie na štúdium. Ja verím, že áno (haha). No som aj členkou Mládežníckeho zastupiteľstva mesta Michalovce.

Ako čerstvá absolventka skúšky dospelosti premýšľam, čo mi dala škola. Či už stredná alebo tá prvá – základná. Obe školy mi toho dali veľa, ale tá, ktorá mi dala základy všetkého, bola práve základná.

Písal sa školský rok 2002/2003 a ja, ako nesmelá prváčka som kráčala prvýkrát do školy. Boli to pocity veľmi zmiešané. Kráčala som s rodičmi ruka v ruke a oni sami cítili môj pevný stisk a vedeli, že ma čaká čosi nové. Vstupovala som nesmelými krokmi do novej etapy môjho života. Mojou prvou pani učiteľkou bola pani Paligová, ktorá bola iná ako tie ostatné. Vždy nám prichystala zaujímavé hodiny písania, čítania a počítania. Snažila sa nás zaujať hravou formou učenia a pritom nás nechcela vytrhnúť z detského sveta hier. Každý školský rok sa niesol v inom duchu. Určite nesmiem zabudnúť na našu pani vychovávateľku v školskom klube detí Radku Pollákovú. Už vtedy bola mojím prvým vzorom. Obdivovala som na nej tú pohodu, kľud a hlavne lásku k deťom. Vždy ma vedela vypočuť. Bola to i pani vychovávateľka Namešová, ktorá videla vo mne niečo dobré. Potešila ma milým a pekným slovom, ktorým mi hneď zlepšila náladu. Obe som ich mala, ale aj mám veľmi rada.

Ako roky plynuli, dostala som sa na druhý stupeň. Mala som tú najlepšiu triednu učiteľku na svete Máriu Hinďošovú. Je to žena s veľkým srdcom. Vždy mala pre mňa, ale aj pre celú 9.A pochopenie. Snažila sa byť našou oporou, pomáhala nám a niekedy sa snažila nevidieť naše prehrešky. Vždy v nás videla niečo dobré a podporovala nás v tom, čo vieme a nie v tom, čo nevieme! Bola prísna a zároveň tak priateľská. Snažila sa pre nás robiť maximum. A hoci sme neboli práve najlepšími žiakmi, mali sme ju radi.

Škola nebola len o učení, ale užívali sme si aj ostatné mimoškolské akcie a aktivity, ktoré pre nás prichystala. Nesmiem zabudnúť na branné cvičenia na Hrádku, Valentínske párty v telocvični, Mikulášsky deň, ale aj pozeranie hokeja počas majstrovstiev sveta, kde sme si to naplno užívali. No bolo toho veľmi veľa. Nemôžem zabudnúť na volejbalové tréningy s pánom riaditeľom Pavolkom a pánom učiteľom Ondičom. Boli to chvíle plné smiechu, ale aj driny. Pamätám si na to, akoby to bolo len včera. Už aj hodiny chémie a fyziky s pani učiteľkou Boškovou boli o niečo zaujímavejšie, vtipnejšie a hlavne pohodovejšie. Sedeli by sme tu veľmi dlho, ak by som písala o všetkých učiteľoch našej školy. Každý jeden učiteľ mi dal do života veľa. Už len tým, že ma vypočul, pomohol, dal cennú radu. Som im za to vďačná.

Ako tak pozerám s odstupom času na moju školu, vždy sa tam vraciam veľmi rada. Príjmu ma s milým slovom a pochopením a ako bonus dostanem aj cennú radu do života. Keď vidím, ako moja škola stále „rastie“, mám z toho radosť. Tie moderné technológie, ktoré učitelia využívajú sú skvelé. A o úspechoch už ani nehovorím. Najviac mi vyčarí úsmev, ak vidím na internetovej stránke alebo v novinách niečo takéto: „Ďalší veľký športový úspech“, Bronzová medaila z celoštátnej súťaže“, „Úspech našich basketbalistiek“, je toho množstvo! Je to všetko tak krásne a úžasné.

Hneď by som sa vrátila do školských lavíc mojej základnej školy. Som nesmierne hrdá na to, že som mohla byť žiačkou tejto školy! Pri písaní týchto viet sa mi tisnú slzy do očí. Boli to najkrajšie roky môjho života. Je to moderná škola s dušou! Je to tá najlepšia škola v meste, chodili do nej aj moji traja starší súrodenci a aj oni na ňu spomínajú len v tom najlepšom!

Lívia Hoptajová, študentka

Študentka, členka MzM Michalovce